1. kapitola (2. časť)

7. června 2009 v 13:36 | Veronika Klesniaková |  V. Klesniaková(ja) - Pád
Keď sme dojedli, išla som po Charlieho. Rozhodla som sa, že sa s ním pôjdem prejsť. Charlie bol rád, že sa konečne pohne niekam mimo nášho dvora. Nebrávala som ho vonku veľmi často. Dvor bol dosť veľký na to, aby sa necítil stiesnene. Vzala som ho však vonku vždy, keď som nemala dobrú náladu, pretože ma to nútilo menej myslieť na problémy. Charlie akoby vedel, že vždy, keď ho niekam vezmem, mám zlú náladu. Vždy bol tak prítulný. Vzala som ho na pláž. Tam som si sadla do piesku a nechala som ho vyblázniť sa. Behal a skákal. Vchádzal do vody a potom utekal späť pred vlnami. Potom prišiel ku mne, položil si hlavu na moje rameno a obtrel sa o mňa ňufákom. Ak som chcela stihnúť o piatej stáť na dvore, mala by som ho už vziať domov. Vzala som ho teda domov hneď, čo som na to pomyslela.

Stála som pred skriňou a netušila som, čo si mám obliecť. Nikdy som nesedela na motorke. Nakoniec som si vybrala staré džínsy a biele tričko. Albert hovoril, že Emily mi bundu požičia, no našla som tú svoju. Vyskúšala som si ju a bola mi dobrá. Nevidela som teda dôvod požičiavať si tú jej. Vlasy som si nechala rozpustené, aby mi nezavadzali, keď budem mať prilbu a neobťažovala som sa namaľovať. Nešla som na žiadne rande. Len sa previezť na motorke. Môj vodičský preukaz som si strčila do zadného vrecka a išla som na dvor, i keď som mala ešte asi desať minút času. Zatiaľ sa zahrám s Charliem.
Vyšla som na dvor v domnienke, že budem musieť ešte počkať, no Albert tam už na mňa čakal. Prekvapilo ma, že prišiel skôr, ako sme sa dohodli, ale to bolo jedno. "Ahoj Phoebe," pozdravil sa so širokým úsmevom. Stál opretý o svoju nádhernú motorku. Krásnu čiernu Yamahu R1, ktorá sa mi okamžite zapáčila. Vždy sa mi páčili cestné a športové motorky. Abert mal oblečené staré džínsy, tmavomodré tričko a koženú bundu. Pristúpila som k nemu a odzdravila som sa: "Ahoj, Al." "Vidím, že si našla svoju bundu," povedal a ukázal mi tú od Emily, "ale kam dám teraz túto?" "Vzala som mu bundu z ruky a išla som ju odniesť dnu do chodby. Potom som sa vrátila a povedala som: "Môžme sa potom po ňu vrátiť." Usmial sa a spýtal sa: "Si pripravená? Môžeme isť?" "Hej, môžeme ísť," odpovedala som. Neviem, či som bola pripravená, lebo napriek tomu, že som vždy túžila jazdiť na motorke, som sa teraz, keď som tú príležitosť mala, trochu bála. Bola som si takmer istá, že by sa mi s Albertom nemalo nič stať, takže potom som až tak veľký dôvod na strach nemala. Albert mi podal prilbu, pomohol mi ju nasadiť si a potom som si sadla zaňho.
Ledva som sa posadila a už naštartoval a vyrazil vpred. Nešiel rýchlo. Veď cez mesto sa ani nedalo. Ale i tak som sa ho radšej pevne držala. A vôbec to nebol zlý pocit. Aj keď Crescent City je taký zapadákov. Po niekoľkých minútach sme vyšli z mesta a Albert šiel ešte chvíľu rovno približne rovnakou rýchlosťou ako v meste. Potom odbočil doprava smerom ku bývalému skateparku, ktorý už pred niekoľkými rokmi zavreli, kvôli tomu, že tu v Crescent City takmer nikto nejazdil na skateboardoch. Každý tu radšej uprednostňoval autá a motorky. Ja som sa niekedy chcela naučiť jazdiť na nich, ale rodičia vraveli, že je to príliš nebezpečný šport pre dievča, ako som ja. Vraj mám radšej chodiť na balet alebo hrať tenis. No fuj! Čo by asi povedali, keby vedeli, čo robím teraz? Zrejme by nadšení neboli.
Na mieste skateparku už teraz neboli žiadne rampy, len čistá asfaltová plocha. Ďalej bol už len riedky listnatý les, ktorý teraz začínal hmýriť farbami. Okolo nášho mesta je totiž veľa zelených lesov a krásnych zelených lúk. Okrem toho tu je aj pláž, na ktorú som chodila najradšej. Napriek tomu, že je to tu zapadákov, centrum mesta tiež nie je na zahodenie. Zosadla som z motorky, dala si dole prilbu a pozerala som sa do lesa. Viac sa mi páči zelený. Z mojich myšlienok ma vyrušil Albert, ktorý sa opýtal: "Phoebe, deje sa niečo? Vieš, vyzeráš dosť smutne." Možno som si ani neuvedomila, že sa tvárim smutne. Ale veď kto by na mojom mieste smutný nebol? "Prežijem to, Al" odpovedala som skleslo. "Vieš, keď chceš, môžeme sa o tom porozprávať," navrhol. Vtom ma niečo napadlo. Prečo som sa ho ešte nespýtala, kde býva? Emily vravela, že je to ďaleko. Freeport je ďaleko. Začala sa ma zmocňovať malá nádej, že bude bývať niekde v okolí Freeportu. Bol by to aspoň jeden známy človek v celom okolí. Vedela som však, že je to hlúposť. Čo si to vlastne namýšľam? Veď USA sú obrovské, tak a zákon schválnosti nedovolí, aby býval práve niekde v Texase. A okrem toho, môže bývať taktiež i mimo USA. "Albert?" začala som, "kde vlastne bývaš?" Pozrel na mňa a zatváril sa trochu zmätene a prekvapene zároveň. Určite ho zaskočilo, že sa pýtam niečo také. No potom sa usmial a odpovedal mi: "Som z Greeley. Je to v Colorade, v oblasti veľkých prérií. Blízko Denveru. Prečo sa pýtaš?" Greeley? Denver? Veľké prérie? Colorado? Ach, prečo som len bola taká naivná a myslela si, že bude bývať blízko? "Vieš, ja...," začala som, no nebola som si istá, ako budem pokračovať. Napriek tomu som sa rozhodla, že mu poviem pravdu, i keď som vedela, že to bol hlúpy dôvod, aby som sa ho to pýtala." Ja...sťahujem sa. Už v piatok. Až do Freeportu. Je to v Texase blízko Galvestonu. A tak trošku som dúfala, že budeš bývať niekde blízko, aby som tam poznala aspoň niekoho," povedala som a smutne som zvesila hlavu. Usmial sa a povedal: "To nevadí, Phoebs. Keď ti to pomôže, môžem sa niekedy zastaviť, i keď to nebude tak skoro a ani často. Ale veď si medzitým určite nájdeš nových priateľov i tam." Vedela som, že si tam niekoho nájdem. Ale to bol ten problém. Ja som nechcela nových priateľov, ja som si chcela nechať týchto. Nič som nehovorila, tak z toho Albert zrejme usúdil, že v tejto téme nechcem pokračovať. "O pätnásť minút prídu ostatní. Ideme sa zatiaľ ešte niekam previezť, alebo počkáme tu?" opýtal sa. Spomenula som si, že som sa chcela opýtať, či sa môžem na nej previezť aj sama. "Vieš," začala som, "mala som taký nápad. Dovolil by si mi previezť sa na motorke samej?" Pozrel na mňa s úsmevom a opýtal sa: "Phoebe, jazdila si už na motorke sama?" "No, vlastne môj vodičský preukaz ešte nemal šancu byť použitý," priznala som sa. Potichu sa zasmial a potom povedal: "V tom prípade to nebudeme riskovať, prepáč. Mám ťa teraz na starosti." "Nie, nemáš. Ja som tu na vlastnú zodpovednosť," povedala som mu. "No, kým si tu so mnou, tak nie," zdalo sa, že to asi bolo posledné slovo. Príliš sa zbytočne bál. Nič by sa nestalo. Aj keď som to ešte neskúšala.
Nasadla som teda na motorku len ako spolujazdec a s Albertom sme sa vrátili na hlavnú cestu, kde sme chvíľu jazdili a potom sme sa vrátili späť na bývalý skatepark. Tam už stáli traja chlapci vedľa svojich motoriek a rozprávali sa medzi sebou. Zosadli sme z motorky a prišli sme k nim. Všetci boli približne rovnako vysokí ako Albert. Ten, ktorý stál najbližšie ku mne bol mohutný chlap, ktorý vyzeral asi na dvadsať tri a aj napriek nie veľmi priateľsky vyzerajúcej tvári sa usmieval. Mal krátke hnedé vlasy a zelené oči, i keď nie až tak jasnozelené ako ja. Ďalší bol chlapec, ktorý vyzeral rovnako starý ako ja. Mal dlhé blond vlasy, ktoré mu padali do tváre. Ten tretí vyzeral byť tichý a spomedzi polodlhých hnedých vlasov mu svietili oči krásnej modrej farby, ktoré ma zaujali. Ten dlhovlasý blonďák pozrel na mňa a povedal: "Ty budeš zrejme Phoebe," Albert im očividne o mne povedal, "Al včera vravel, že pôjdeš s nami." "Ja som Jake," a vystrel pred seba ruku smerom ku mne. "Teší ma," povedala som a potriasla som mu rukou na pozdrav. "Tamten tmavovlasý chlapisko," povedal a ukázal na toho, čo vyzeral najstaršie, "to je Joe a ten druhý," ukázal na toho s peknými modrými očami, "to je Will." Obaja mi zakývali a ja im potom tiež. Potom sa ozval Albert: "Tak, keď ste sa už zoznámili, môžeme ísť? Phoebe, kedy máš byť vlastne doma?" "Ja neviem, to je jedno," odpovedala som mu. "Tak poďte už," povedal Albert nedočkavo. Kým som si sadala na motorku za Alberta, všimla som si, že Jake po mne pokukoval. Alebo sa mi to len zdalo? Nasadila som si prilbu na hlavu, chytila som Alberta okolo pása a on medzitým už naštartoval a vyrazil vpred. Tentokrát už nešiel tak pomaly ako predtým. Ale vôbec mi to nevadilo. Skôr naopak. Vždy som milovala rýchlosť a motorky. Vždy som milovala vietor v tvári a zvuk toho motora. Raz by som chcela mať vlastnú motorku. Dúfam, že to bude čoskoro. Užívala som si tú jazdu. Tú rýchlosť, vzduch, ktorý sme ňou prerážali. Na poloprázdnej diaľnici sme sa predbiehali s ostatnými a potom som si všimla, že už je riadna tma. Albert si to zrejme už všimol tiež, lebo si to zamieril do mesta.
Zastal pred našim domom a len vtedy som si všimla, že ostatní tu nie sú. Zosadla som z motorky a opýtala som sa: "Kde sú Jake, Joe a Will?" "Oni sa vrátili tam, kde sme sa stretli, my si ešte ideme zajazdiť," odpovedal. "Aha," povedala som. Albert sa chvíľu tváril zamyslene a potom sa opýtal: "Ešte sa uvidíme?" Zaskočilo ma to, lebo ja som tiež nepoznala odpoveď na túto otázku. "No," začala som, "podľa toho, kedy zajtra odchádzate domov, lebo okolo obeda chcem ísť za Emily." "Odchádzame okolo jedenástej, stíhaš to?" opýtal sa. "Nie som si istá, možno," povedala som zamyslene. "Tak sa maj, Phoebs," pozdravil ma a usmial sa. "Aj ty, Al," opätovala som mu úsmev. Potom som sa otočila a vykročila smerom k vchodovým dverám. Počula som naštartovať a odísť motorku a potom už len tichú ulicu. Vošla som dovnútra.
Vyzula som sa a vošla som do obývačky, kde sedel otec a pozeral nejaký film v televízii. "Nejdeš dnes nejako neskoro?" opýtal sa vyčítavo a neodtrhol pohľad od filmu. Bolo mi jedno, čo hovorí. Vo svoj posledný týždeň si budem robiť čo chcem. A okrem toho, bolo len takmer jedenásť hodín a to nebolo na môj vek neskoro. Rozhodla som sa ho i naďalej ignorovať. Odišla som z obývačky a išla som do kuchyne. Presnejšie, do chladničky. Ja som bola často hladná. Vždy som jedla veľa. Mohla som byť rada, že to na mne nevidno až v takej veľkej miere. Vzala som si tvrdý nakrájaný syr a paradajku, nakrájala som ju, potom som si urobila teplé kakao, vzala som si dva rožky, všetko som si to naložila na tácku a išla som s tým do svojej izby. Pustila som si hudbu, jedlo som položila na posteľ, i keď to som doteraz nerobila, zapla som notebook a aj s ním som si ľahla na posteľ. Chvíľu som chatovala a jedla som pri tom svoju večeru. Potom som odložila tácku, vypla notebook a ľahla som si. Zaspala som prekvapivo rýchlo. Nie že by mi to vadilo. Aspoň som nemala čas myslieť na sťahovanie.
Zazvonil môj mobil. Strčila som ruku pod vankúš, nahmatala som mobil a stlačila som tlačidlo prijať hovor. "Hmmm?" ozvala som sa zaspatým hlasom. "Čau, Phoebs, to som ja, Em. Tak kedy prídeš ku mne?" Emily rozprávala rýchlo a živo, z čoho bolo zrejmé, že ona narozdiel odo mňa vstala už dávno. Snažila som sa premôcť svoju únavu a odpovedať jej: "Koľko je hodín? To je vlastne fuk. Približne o hodinu som u teba. Môže byť?" "No," začala váhavo Emily, "mám pocit, že som ťa zobudila. Už je totiž takmer desať hodín. Albert sa s tebou chcel ešte rozlúčiť." Dočerta! Včera som Albertovi predsa povedala, že dovtedy prídem! "O niekoľko minút som u teba," povedala som rýchlo a zložila som. Vyliezla som z postele, otvorila som skriňu a vybrala som odtiaľ prvé oblečenie, ktoré som chytila. Tmavé džínsy a biele tričko s dlhým rukávom. Pred zrkadlom som si rýchlo učesala vlasy a zbehla som dolu schodmi do kuchyne. Na stole stála miska s ovocím. Vzala som si banán a rýchlo som ho zjedla. Potom som zavolala taxík, ktorý príde približne o päť minút. Zatiaľ som si urobila kakao, vypila som ho a odniesla som Charliemu jeho raňajky. Rodičia ešte spali a tak som ešte rýchlo napísala odkaz, že som u Emily a prichytila som ho magnetkou na chladničku a už som bežala nastúpiť do taxíka, ktorý už musel na mňa čakať. O pár minút sme zastavili pred obrovským domom Wolnerovcov, zaplatila som za cestu a ponáhľala som sa zazvoniť. Pozrela som na hodinky. Bolo za desať minút pol jedenástej. Bola som rýchla.
Emily mi otvorila so širokým úsmevom na tvári. "Ahoj, Phoebs, prišla si rýchlo," privítala ma. "Jasné, ale nebolo to pre mňa ľahké, však ma poznáš," odpovedala som jej. Vošli sme dnu a zamierili sme priamo do jej izby. Narozdiel od nášho domu, tu už podľa hluku nespal nikto. Len som nikoho okrem Emily nevidela. Vošli sme do jej izby a tam na posteli sedel Albert. Pozrel na mňa, usmial sa a privítal ma slovami: "Ahoj, Phoebs, už som myslel, že sa ani neprídeš rozlúčiť." Opätovala som mu úsmev a povedala som: "Ahoj, viem, ale prišla som." I keď to bolo len tak-tak, ale tak s tým už nič nenarobím. Chvíľu sme sa takto ešte všetci traja rozprávali, až kým nezavolala zdola pani Wolnerová, aby sme všetci prišli dolu, lebo teta Agnes a Albert už odchádzajú. Albert si rýchlo odtrhol kúsok papiera zo starého zošita, ktorý bol položený na posteli a napísal naň svoju e-mailovú adresu a svoje číslo. "Ozvi sa ešte, Phoebs. Nejako som si ťa obľúbil," povedal k tomu a už sme kráčali dolu do chodby. Tam už stáli Emilini rodičia a Albertova mama teta Agnes. "Dobrý deň," pozdravila som sa. "Ahoj," odzdravili sa všetci traja takmer zborovo. Vyšli von ku ich autu zaparkovanému v garáži, ale Emily a ja sme sa rozlúčili s Albertom pri dverách. "Nezabudni sa ozvať, Phoebs," pripomenul mi, "majte sa." Ja som sa vrátila späť do Emilinej izby, kým sa ona išla rozlúčiť aj s tetou Agnes.
Prechádzala som sa po izbe a pozerala som si fotky v rámoch, ktoré boli po celej izbe na stenách, poličkách i písacom stole. Na väčšine z nich sme boli my dve spolu. Na jednej sme boli odfotené ešte ako malé deti hrajúce sa v piesku na pláži. Spomínam si na to. Mali sme asi päť rokov a stavali sme si spoločný hrad z piesku. Bol to náš prvý hrad, ktorý sme sa pokúšali stavať. Ale postavili sme ho blízko vody počas odlivu. Samozrejme, že keď prišiel príliv, vzal so sebou aj náš už dokonalý hrad s mnoho vežičkami a krásnou priekopou okolo hradu. Zostal tam po ňom len mokrý piesok. Naši rodičia vtedy mali čo robiť, aby utíšili náš plač. Na ďalšej sme boli prvý deň v škole aj s triednou učiteľkou. Emily mala na sebe krásne červené letné šaty a usmievala sa. Ja som mala bielu sukňu a bielu blúzku, no bola som celá zašpinená a utierala som si slzy. Bolo vtedy totiž blato a nejakí siedmaci sa vtedy naháňali po školskom dvore a náhodou ma strčili do blata. Na to nezabudnem. Na ďalšej bola s Albertom, ale keď mali približne desať rokov. Emily sa na seba aj podobala, ale Albert ani veľmi nie. Tieto fotky som videla už miliónkrát, ale stále som sa na nich rada pozerala. Potom už vošla Emily. Natešene spustila: "Mali by sme už začať robiť tie plagáty. A už mám priestory. Otec mi vybavil spoločenskú halu na mestskom úrade. A už mám nápad, ako urobiť tie plagáty. Na pozadie dáme znak slobody zvierat a na to..." "Emily," prerušila som ju, " najprv ti musím niečo povedať, až potom sa budeme baviť o tých plagátoch, dobre?" "Tak spusti," povedala a nedočkavo na mňa pozrela. Bolo ťažké nájsť tie správne slová, aby som jej to mohla povedať. A ešte keď tak veselo na mňa pozerala. Nechcela som jej pokaziť náladu, ale musím jej to už povedať. Potom bude neskoro. Alebo, radšej jej to nepoviem teraz. Musím to ale urobiť dnes. "Mala som taký nápad, že by sme dnes mohli s Natanom a Mikom skočiť na koktejl, čo ty na to?" snažila som sa zamaskovať pôvodný plán. "To by bolo super," nadšene povedala Emily. Hneď im zavolám, ale určite budú súhlasiť. Vzala svoj mobil a zavolala Natanovi a povedala mu o dnešnom pláne, dohodli sa na čase aj mieste stretnutia a Emily mu kázala, aby zavolal aj Mikovi. Potom sme nejaký čas plánovali plagáty na Emilinu zbierku. Zdola sa po chvíli ozvala jej mama, že obed je na stole. Pobrali sme sa teda dolu, kde sa ma pani Wolnerová spýtala, či sa k nim nechcem pridať, ale odmietla som. Rozlúčila som sa a rozhodla som sa, že domov sa vrátim peši.
Keď som prišla domov, pozrela som sa na hodinky. Bolo takmer pol druhej. Mala by som Charlieho vziať na prechádzku. Rozhodla som sa, že dnes ho vezmem do lesa. V celom okolí Crescent City je totiž mnoho lesov. Vždy som ich mala rada, pretože v nich je vždy príjemne ticho, pokoj, úžasný vzduch. Najprv som však mala v pláne obed. V kuchyni už boli aj mama s otcom a akurát podávali obed. "Ahoj, Phoebe, už si tu?" ozvala sa mama a otec mi len zakýval. "Hej, idem odniesť Charliemu žrať a potom sa s vami najem," povedala som."Charlie už je nažratý," oznámila mi mama. Sadla som si ku stolu k nim a nabrala som si tanier zeleninovej polievky. Zjedla som ju a potom som si ešte dala trochu kurčaťa s americkými zemiakmi a zmizla som od stola, i keď som vedela, že to veľmi slušné nebolo. Nezvykla som to takto robiť, ale v tejto situácii mi bolo jedno, ako sa k rodičom správam. Zaslúžili si to. "O siedmej idem von. Dovtedy budem preč s Charliem," zakričala som im z chodby, a už som bola na dvore.
Charlie hneď pribehol ku mne a začal na mňa skákať. Vzala som ho dozadu na dvor, lebo za našim domom bola menšia lúka a hneď za ňou začínal les. Prešli sme cez lúku, kde sa Charlie poriadne vybehal a potom sme vošli do lesa. Mám na prechádzku približne tri hodiny, potom sa pôjdem domov najesť a pôjdem do parku, kde sa stretávame s Emily, Mikom a Natanom. Prechádzala som sa po lesnej cestičke a vychutnávala som si tú vôňu dreva, kvetov a ten čistý vzduch. Vychutnávala som si každú chvíľu toho ticha, ktoré prerušoval len spev vtákov a šum padajúceho lístia, ktoré hmýrilo farbami a miešalo oranžovú, červenú a hnedú v jednu spoločnú farbu. Stúpala som po mäkkej pôde a krok po kroku som to vnímala ako stále väčšiu a väčšiu zmenu oproti tomu tvrdému chodníku dolu v meste. Nechodila som sem často. Ale keď som tu už bola, páčilo sa mi tu. Mala som tu vždy pocit istoty, i keď ma tu mohlo stretnúť akékoľvek zviera, akékoľvek nebezpečenstvo. Bola som si toho vedomá, no nič to nemenilo na pocite istoty na tomto mieste. Keď som bola tu, prestávala som vnímať čas. Akoby sa zastavil. S istotou som mohla povedať, že po pláži je les mojím druhým najobľúbenejším miestom v Crescent City. Prechádzala som sa a sem-tam som sa pozerala, čo robí Charlie. Charlie behal sem a tam po lese, ale nikdy sa odo mňa nevzdialil na viac ako dvesto metrov. Potom z ničoho nič začal štekať a bežať smerom preč odo mňa. "Charlie! Charlie vráť sa! Okamžite poď späť! Charlie!" kričala som naňho a bežala som za ním. Zastal asi po dvoch minútach pod jedným veľkým stromom, sadol si tam, ale stále štekal do koruny stromu. Prišla som k nemu bližšie a pozrela som hore. Na konári sedela veverička. "Tak kvôli tejto veveričke si mi ušiel? To už viac nerob, Charlie!" pokarhala som ho. Ešte chvíľu sme sa prechádzali a potom som zistila, že už je skoro pol šiestej. Neboli sme ďaleko od domu, ale rozhodla som sa už vrátiť. Charlie si ľahol do tieňu kríku a ja som mu išla po vodu. Priniesla som mu v miske vodu, ktorú všetku ochotne vypil. Potom som ho nakŕmila a išla som sa navečerať ja.
Na večeru mama urobila palacinky s džemom a šľahačkou na vrchu. Niekoľko som ich zjedla a išla som do svojej izby. Zistila som, že Charlie mi zašpinil džínsy. Vzala som si zo skrine druhé a obliekla som si ich. Bolo štvrť na sedem. Ešte som mala nejakých pár minút. Napadlo ma, že sa nalíčim. To som síce nezvykla robiť takmer nikdy, lebo mejkap som vždy považovala za zbytočný, ale nechcelo sa mi nudiť. Ale nechcela som to prehnať. Dala som si len špirálu a ceruzku, pričom som dávala pozor, aby toho nebolo priveľa. Potom som sa rozhodla, že si prezlečiem aj tričko. Dala som si svoje nové biele tričko s dlhým rukávom a s odhalenými plecami, k čomu sa mi hodil lesklý biely opasok s prackou v tvare slimačej ulity. Na to som si obliekla čiernu vestu a šla som do chodby, kde som si obula svoje čierno-biele tenisky a odišla som. Cestou som sa pripravovala na to, že im musím povedať, že sa budem sťahovať. Netešila som sa na to. Ale už je nedeľa a je načase im to oznámiť. Celou cestou do parku som rozmýšľala, ako a kedy im to poviem.
Mali sme sa stretnúť pri veľkom dutom kmeni stromu. V parku je totiž časť prevráteného kmeňa stromu, ktorý je dutý a široký cez dva metre, čiže cez otvor v kmeni ľahko prejde aj dospelý chlap. Kmeň bol hlavnou atrakciou pre tých, ktorí sem prídu prvý krát. My ho už berieme ako samozrejmosť. Na tom mieste sa totiž stretávame takmer vždy. Keď som tam prišla, už tam čakal Natan. Natan Obermayer je vysoký opálený chalan s dlhými vlasmi prefarbenými na krvavo červené a s hlbokými modrými očami. Takmer každému, koho poznám bol sympatický už na prvý pohľad. Bol oblečený v tmavomodrých džínsoch a modrom tričku a na hlave mal modrú šiltovku. Možno to znie čudne, ale ja som ho málokedy videla oblečeného v inej farbe ako v modrej. Každý človek, ktorý sa s ním aspoň trikrát stretne, si všimne, že Natanova obľúbená farba je modrá. Nie že by mu nepristala, to skôr naopak, ale niekedy som mávala pocit, že to s tou modrou preháňa.
Z opačnej strany parku sa práve vynorili Mike a Emily. Kým čakali na mňa, privítali sa s Natanom. Emily ho objala a Mike si s ním podal ruku. Ako som tak kráčala k nim, pozorovala som Mika a Emily. V poslednej dobe boli k sebe akýsi príliš milí. Ani teraz sa k sebe nesprávali celkom obyčajne. Aspoň zďaleka to tak nevyzeralo. Pozerali na seba ako zaľúbenci. Ale nevadí. Nechám to radšej tak.
Mike Farrel bol taktiež veľmi sympatický už na prvý pohľad. No vlastne nie len to. Páčil sa totiž vždy mnohým dievčatám, za čo by mohol byť aj patrične namyslený, no páčilo sa mi na ňom, že nebol. Tie dievčatá si takmer nevšímal. Radšej ich chcel ako kamarátky. Má sedemnásť a zatiaľ chodil len s jedným dievčaťom, ale už dávno sa rozišli. Bol vysoký a pekne opálený. Jeho polodlhé rovné hnedé vlasy mu padali do jeho pekných zelených očí, i keď ich má menej prenikavé, ako ja. Mike mal na sebe sivé kárované nohavice a čierne tričko. Vždy sa mu hodila čierna a sivá.
Emily Wolnerová však napriek vzhľadu Natana a Mika vyzerala pri nich ako anjel. Vždy som jej tak trochu závidela jej výzor. Bola vysoká, chudá a opálená. Každý pohyb, ktorý urobila, bol tak istý. Nikdy nebola taká nemotorná ako ja. Jej svetlohnedé kučeravé vlasy jej padali na plecia a vánok ich ľahko odvieval z jej tváre, pričom odhaľoval jej tvár podobnú anjelovi a jej pekné hlboké hnedé oči. Emily mala na sebe džínsovú sukňu a pekné zelené tričko s čudným bielym nápisom, ktorý bol nečitateľný.
Konečne som prišla k nim a pozdravila som ich: "Ahojte." Nemala som náladu, tak som bola stručná. Dúfam, že to na mne nevidno. "Ahoj, Phoebs," odzdravili sa takmer jednohlasne. Prvá ku mne pribehla Emily a objala ma na privítanie. Potom to isté urobil aj Natan a po ňom aj Mike. Nebolo to nič nové. Naše klasické kamarátske privítanie. "Tak, kam ideme?" opýtal sa Natan. Trochu som rozmýšľala, kde by sa dalo dobre rozprávať bez toho, aby na nás niekto pozeral, alebo aby nás niekto počúval. "Čo tak Mc Allen?" napadlo ma, "robia tam predsa skvelé mliečne koktejly." Mc Allen bol najlepší fastfood v parku. "Tak poďme tam," pridala sa aj Emily a usmiala sa. Ten jej šibalský úsmev som už veľmi dobre poznala. Buď sa chystá urobiť niečo zábavné, alebo sa nám chystá oznámiť niečo, čo sme ešte doteraz nevedeli. V tomto prípade by som skôr tipovala to druhé. Som teda zvedavá, o čom ešte neviem.
Mc Allen bol na druhej strane tohto parku. Bolo to odtiaľto asi na desať minút cesty. Šli sme teda tam a cestou sme sa rozprávali o škole. Lepšie povedané, oni sa rozprávali o škole. Ja som na túto tému vôbec nemal náladu. Radšej som hľadala správne slová, ako im poviem, že sa sťahujem, ale na žiadne som nevedela prísť. Okrem toho som sa snažila skryť svoju zlú náladu. Veľmi som sa nesústredila na cestu a ani na rozhovor, ale nedalo sa nevšimnúť si Emily a Mika. Stále na seba pozerali ako zaľúbenci a šibalsky sa na seba usmievali. Šli tesne vedľa seba a na chvíľu sa mi zdalo, že sa držia za ruky, ale keď som sa pozrela lepšie, videla som, že to tak nie je. Emily bola zrejme v najlepšej nálade z nás štyroch, ale Mike a Natan sa nesnažili zaostávať v dobrej nálade. To len ja som bola zachmúrená. Ale zrejme som to zatiaľ skrývala celkom dobre. Takmer som si ani nevšimla, že sme už zastali pred Mc Allenom. Bola som v čoraz väčšom strese. Už ma od neho aj rozbolelo brucho. Vošli sme dnu.
Mc Allen pozostával z jedenej veľkej miestnosti, v ktorej bolo desať stolov oddelených od seba vysokými drevenými stenami, veľký pult v tvare písmena L a za ktorým sa obracali kuchárky. Pred ním stálo päť vysokých stoličiek. Dnes bol fastfood takmer prázdny. Okrem nás štyroch tu boli len dve asi desaťročné dievčatká s ich mamou. My sme si sadli ku stolu úplne dozadu v rohu miestnosti. "Dnes platím ja," ozval sa Mike, "takže, kto si čo dá?" Všetci sme chceli mliečne koktejly. Emily jahodový, Natan banánový a ja čokoládový. Mike sa zdvihol a išiel objednať. Emily sa živo rozprávala s Natanom a keď sa ma pokúsili zapojiť do rozhovoru, vôbec som nevedela, o čom bola reč, keďže som ich vôbec nepočúvala. Emily sa na mňa zamračila a opýtala sa: "Phoebs, čo sa to s tebou dnes deje? Vôbec nás nepočúvaš a ani sa nezapájaš do rozhovoru. Stalo sa niečo?" Stalo, lenže chcela som počkať aj na Mika a ešte som nebola pripravená im to povedať. Chvíľu som rozmýšľala nad výhovorkou a potom dom odpovedala: "Nič, len som unavená, to je všetko." Nezdalo sa, že mi verili, chvíľu sa na mňa ešte pozerali, ale potom sa zas pustili do rozhovoru. O chvíľu sa už vrátil Mike a sadol si oproti mne, vedľa Emily. " O chvíľu to čašníčka donesie," povedal. Ďalšia vec, ktorá sa mnohým u Mc Allena páčila bola, že keď si toho objednáte viac, nemusíte si to nosiť na tácke sami ku svojmu stolu a riskovať tak, že to vysypete alebo niečo podobné, ale čašníčka vám to prinesie, čo sa od fastfoodu nečakalo. Čašníčka nám už priniesla naše koktejly. "Jeden banánový, jeden čokoládový a dva jahodové," vymenúvala a ukladala ich pred nás. Poďakovali sme a odišla.
Emily sa znova šibalsky usmiala a povedala: "Chcela by som vám niečo ukázať," a pozrela na mňa a Natana. Ukázať? Nie povedať? Každopádne som si myslela, že viem o čo ide, ale nebudem predbiehať. "No tak, už nezdržuj, Em," ozval sa Natan, keď Emily nič nehovorila, len sa usmievala. Emily a Mike vyložili na stôl svoje spojené ruky a usmiali sa na seba a potom pozreli na nás. Tu už nebolo treba slová. Obom nám to došlo, akurát s tým rozdielom, že Natan si nevšimol ich správanie už predtým. Nejako zabudol zatvoriť ústa. Mňa to až tak veľmi neprekvapilo, tušila som to už pár dní. Ale stále som nechápala jednu vec. Ako ich napadlo dať sa dokopy práve teraz? Z ničoho nič? Veď v škole sa správali k sebe ako super kamaráti, ale nič viac. A poznajú sa od svojich troch rokov a celý ten čas boli len kamaráti a teraz čáry-máry a už spolu chodia? Vôbec som už nevedela, čo si mám o tom myslieť, tak som sa rozhodla nemyslieť a prerušiť chvíľu ticha ja, keďže Natan toho schopný určite nebol: "Ako ste prišli na to, že chcete byť viac ako dobrí priatelia?" "No," začal Mike, "ono to prišlo vlastne samo. Boli sme sami na pláži a pozreli sme sa na seba a..." "Dobre," zastavila som ho, "Emily, ty mi to povieš celé potom neskôr. "Emily prikývla. Natan sa ešte stále nezmohol ani na slovo. Zrejme ho to vyviedlo z miery o dosť viac ako mňa.
Myslím, že už nastal čas zahustiť atmosféru ešte viac, čo znamenalo, povedať im to, kvôli čomu som sa s nimi chcela rozprávať. Ešte viac ma rozbolelo brucho a čas, akoby sa zámerne spomalil. Ešte pár krát som sa zhlboka nadýchla, pozrela som na Natana, ktorý stále nemal reč, no popíjal svoj koktejl, potom na Emily a Mika, ktorí sa objímali. Potom som prerušila ticho znovu: "Aj ja vám mám čo povedať." Všetci traja na mňa obrátili oči a tvárili sa tak trochu prekvapene. Ešte chvíľu som chytala dych a potom som sa ozvala neistým hlasom plným smútku a bolesti ktorú som cítila z každého slova, ktoré som vypustila z úst: "Ja...Budeme sa sťahovať so Freeportu. Už v piatok," dostala som nakoniec zo seba a hlas sa mi zlomil. Ucítila som, ako mi z oka vyteká nechcená slza, ktorej som sa už dlho bránila. Emily a Mike sa pustili a Natanovi v tej istej chvíli vypadol z ruky jeho koktejl, ktorý práve pol a všetci na mňa prekvapene, smutne a prosebne zároveň pozerali s otvorenými ústami. Pribehla k nám čašníčka a začala na Natana niečo kričať. Niečo v tom zmysle, že ten pohár zaplatí a pomôže jej to upratať. On ju uistil, že to urobí a odišla po metlu, vedro s vodou a starú handru. O pár sekúnd sa vrátila, Natan jej pomohol pozametať sklo a utrieť dlážku, zaplatil jej za pohár a ešte jeden koktejl. Kým mu ho doniesla, pri našom stole bolo úplné ticho, všetci na mňa stále pozerali a podľa všetkého neverili vlastným ušiam. Čašníčka priniesla Natanovi ďalší koktejl, bez slova ho položila pred neho a pritom všetkom sa usilovala, aby naňho čo najviac zazerala. Aj keď odišla, bolo stále ticho. Mike sa ozval prvý po niekoľkých minútach, ktoré mne pripadali ako hodiny: "Ale Phoebs, je to až pri Galvestone. Prečo musíš?" "Kvôli otcovi a jeho blbej lepšej práci. Vraj to bude pre nás lepšie. Ale ja viem, že len preňho," povedala som z posledných síl. Nemohla som uveriť tomu, že sa sťahujeme kôli takej nezmyselnej veci. Veď otec má aj tu dobrú prácu. Už som o tom dnes nechcela rozprávať. Stále vládlo ticho, tak som sklonila hlavu a pomaly som dopíjala svoj koktejl a hrala som sa so slamkami, ktoré v ňom boli zastrčené. Nikto z nás zrejme nevnímal čas, no podľa tmy vonku Natan usúdil, že by sme mali ísť. Zakázala som im pýtať sa niečo na tú tému. Cesta domov bola veľmi dlhá. Oveľa dlhšia ako zvyčajne. Mike a Emily šli domov opačným smerom ako ja s Natanom už hneď od faastoodu. Ja s Natanom sme sa rozdelili pri dutom kmeni, pričom celou cestou sme neprehodili ani jedno slovo. Vôbec som si nevšímala okolie a nevnímala som čas. Bolo mi jedno, že idem domov sama. Len nohy ma niesli až domov.
Keď som prišla domov, bolo pol dvanástej. Bolo mi to viac-menej jedno. Ani rodičia mi nič nepovedali, i keď ja som zvyčajne chodievala domov skôr. Vyzula som sa a išla som rovno do mojej izby. Chvíľu som počúvala hudbu a potom som sa išla osprchovať. Keď som vyšla zo sprchy, bola som už riadne unavená. Ľahla som si do postele a ďalej počúvala hudbu. Rozmýšľala som o tom všetkom a prišla som jedine na to, že za posledný víkend sa toho udialo až príliš veľa. Posledné, čo som počula, boli tóny pesničky When you´re gone od Avril Lavigne. Potom som zaspala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.