1. kapitola (1. časť)

7. června 2009 v 13:35 | Veronika Klesniaková |  V. Klesniaková(ja) - Pád
"Phoebe? Phoebe vstávaj! Pozri koľko už je hodín! Myslela som, že si už išla do školy! No tak Phoebe," mama mnou zatriasla. Vedela som,že som už znova zaspala, ale keď som už tak unavená! "Už vstávam, mami, neboj," povedala som a počula som buchnúť dvere mojej izby. Otvorila som oči a cez pootvorené žalúzie mi do nich zasvietilo prenikavé svetlo. Znamená to, že dnes je ďalší pekný októbrový piatok?

Rozhliadla som sa po izbe. Na to, že som si ju nemohla navrhnúť sama, vyzerala celkom dobre. Modrý koberec, o niečo svetlejšie modré steny, posteľ oproti dverám, vedľa ktorých stál písací stôl a nad ním polica s knihami a z druhej strany stála moja veľká modrá skriňa a zrkadlo približne rovnakej výšky ako som ja. Na pohovke vedľa okna sa povaľoval notebook a MP3-prehrávač. Postavila som sa a prešla k písaciemu stolu, na ktorom si v okrúhlom akváriu plávali moje dve zlaté rybky. Nakŕmila som ich a potom som prešla k zrkadlu, na ktorom bola položená kefa na vlasy. Rýchlo som si učesala vlasy a potom som sa prezrela v zrkadle. Videla som svoj odraz 17-ročnej hnedovlasej študentky so svetlou pokožkou a prenikavo zelenými očami. Keď som sa naposledy merala, bola som vysoká len niečo cez 165 centimetrov. Moja postava bola, ako vždy, úplne nevýrazná. Vôbec som nebola pekná. Aspoň podľa mňa nie. A napokon, určite to bola pravda, keďže sa o mňa žiadni chlapci nezaujímali. "Phoebe! ," počula som zakričať mamu, "poď už konečne dolu! Už meškáš príliš dlho!" Rýchlo som si obliekla prvé veci, čo som našla. Bledomodré tričko s krátkym rukávom, tmavé rifle, modrý opasok a čiernu bundu, schytila som školskú tašku, otvorila dvere a prebehla cez chodbu a potom dolu schodmi až do kuchyne, kde na mňa čakala mama a v rukách držala niečo, čo pôvodne mala byť moja desiata. "Mami koľkokrát ti mám hovoriť, že ja si do školy desiatu nenosím? " spýtala som sa. Mama sa zamračila a povedala takmer urazeným tónom: "Ale dnes si nestihla raňajkovať. V poslednej dobe sa mi zdá, že to nechceš preto, lebo ti to nechutí. Možno som už zabudla pripravovať jedlo.." "Mami," zastavila som ju, " ja len v škole nie som hladná, to je všetko. Tak ahoj ja už musím bežať a pozdrav Samaela." Obula som si tenisky ,vyšla som von a ponáhľala sa do školy. Naozaj bol taký pekný deň, ako sa zdal byť z mojej izby.

Samael Tussand pomáha mojej mame v jej neďalekej cukrárni. Je to vysoký, štíhly blonďák a je o 2 roky starší než ja. Mama sa nás už dlhšie snaží dať dokopy. No myslím, že on ja za. Ale aj keď musím priznať, že je pekný, milý a celkom aj džentlmen, beriem ho len ako dobrého kamaráta, s ktorým sa dá super zabaviť. Ale podľa mňa s mamou súhlasí len preto, aby ho nevyhodila a nie preto, že by som sa mu páčila. Ako som sa tak náhlila už poloplnými ulicami, nevšimla som si červenú pre chodcov na križovatke a takmer ma zrazilo auto, ktoré našťastie zastalo. Vodič mi poriadne vynadal, ale na podobné incidenty som už bola zvyknutá. Stávalo sa mi niečo podobné často, lebo som hrozne nevšímavá.
Po desiatich minútach rýchlej chôdze som stála pred školou. Pred veľkou červenou budovou Gymnázia svätého Antona. Pozrela som na mobilný telefón, aby som zistila koľko je hodín. O chvíľu bude trištvrte na 10! Musím sa poponáhľať. Myslím, že začiatok vyučovania by mali posunúť z deviatej na desiatu, aby sa ľudia ako ja mohli lepšie vyspať. Vybehla som po schodoch ku vchodovým dverám, otvorila som ich a rozbehla som sa popri školských skrinkách na druhú stranu chodby až ku schodom. Brala som ich po dvoch, čo som sa tak ponáhľala. Vybehla som na druhé poschodie a cestou som rozmýšľala, s kým máme túto hodinu. Preboha len to nie! S pánom Norringtnom. Začínala som váhať, či toto meškanie prežujem bez ujmy na zdraví. Na druhom poschodí som sa rozbehla po chodbe a zastala som pred dverami s ceduľkou 3.A. Ešte som sa niekoľkokrát zhlboka nadýchla, zaklopala som na dvere a vošla som. Pán profesor Norrington sa na mňa karhavo pozrel ponad jeho okuliare a svojim nenávistným a nahnevaným pohľadom si ma celú premeriaval. Usmial sa, no bol to dosť ironický úsmev. "Á, slečna Ruthwenová sa predsa len rozhodla prísť na našu hodinu matematiky. Myslím ale, že už 40 minút ste tu mali byť Phoebe," povedal. "Prepáčte, pán profesor, ja...zaspala som," povedala som neisto. Potom ma poslal sadnúť si do svojej lavice. Sadla som si vedľa Mika Farrela, jedného z mojich najlepších priateľov, a
zvyšných 5 minút si Norrington mrmlal niečo o tom, že tento krát mi to už neprejde a že sa to dozvie riaditeľ.
Keď konečne zazvonilo, Natan Obermayer a Emily Wolnerová, moji najlepší priatelia zo školy, prišli za mnou a vypytovali sa, či som naozaj zaspala. "Samozrejme, vravela som pravdu. Prečo sa pýtate? " opýtala som sa zmätene. "No, vieš," začala Emily, "Norrington sa celú hodinu rozčuľoval, že zase meškáš do školy a že vraj od niekoľkých jeho zdrojov počul, že ťa každé ráno vidia v parku s nejakou drzou bandou," dokončil za ňu Natan. "To je ale hlúposť! Ja som vážne zaspala! S nijakou bandou sa po ránach neflákam! Čo si to o mne myslí?! Dúfam, že tieto hlúposti nepôjde povedať riaditeľovi, lebo tomu to bude ťažké vyhovoriť! ," rozčuľovala som sa. Natan a Emily pozreli navzájom na seba a potom späť na mňa. "No to snáď nie! ," vzdychla som si.
Potom zazvonilo na ďalšiu hodinu. Hodinu literatúry. Literatúra nikdy nebola mojou silnou stránkou. Naposledy sa mi nepodarila malá písomka z troch amerických autorov. Myslím, že to boli Stephanie Meyerová, Mark Twain a Norman Mailer. Práve som si spomenula, že profesrka Gareová mi minulú hodinu poveala, že ak si na najbližšj hodine neopravím známku, bude musieť zavolať mojim rodičom, že sa m začína zhoršovať prospech. Pani Gareová je totiž moja triedna profesorka. A mala o mne vždy len tú najlepšiu zmienku. I keď som vôbec nebola jej najlepšia žiačka. A u ž vôbec nie na literatúre. Nechápem, na čo chce volať rodičom len preto, že mi nejde len jeden predmet. Alebo dva, možno tri, ale nikdy som nemala až tak zlé známky. No menší problém bol, že to pravdepodobne myslela vážne. Ale ja som sa nestihla na túto hodinu pripraviť. Mike Farrel, ktorý sedel so mnou v lavici, bol jeden z mojich najlepších priateľov. A mal literatúru tuším veľmi rád. Čo keby som ho poprosila o pomoc? "Mike?" oslovila som ho potichu. Pozrel na mňa zvedavým pohľadom. "Vieš," začala som, "túto hodinu mi asi dá Gareová opravnú písomku. Pomohol by si mi?" poprosila som. "Nemyslím, že ti to dá napísať," povedal. "Čože? Prečo nie?" opýtala som sa zvedavo. "Podľa mňa ťa radšej vyskúša," odpovedal. No to nie. Rýchlo som vzala svoj zošit a začala som si rýchlo čitať všetko, čo by som o nich mala vedieť. "Slečna Ruthwenová?" ozvala sa profesorka, "myslím, že ste pripravená, môžte prísť sem ku mne?" Začala som pochybovať, či som si zapamätala aspoň niečo. Postavila som sa a kráčala k tabuli. Pozrela som na profesorku Gareovú a ona sa spýtala: "Mám vám dávať otázky, alebo spustíte sama, slečna Ruthwenová?" Ehm, otázky prosím," odpovedala som jej. "Takže ideme na to," začala. "Aké je skutočné meno Marka Twaina?" Myslím, že som to mala zapísané. Snažila som sa rozpamätať. "Ehm, Samuel Langhorne Clemens?" povedala som to skôr jako otázku, než jako odpoveď. "Áno, to je správne," povedala profesorka, "Ale zdá sa, že si tým nie ste taká istá." "Začervenala som sa. Potom pokračovala ďaľšou otázkou: "Čo viete o knihe Normana Mailera - Nahí a mŕtvi?" Taj táto otázka ma zaskočila. Čítala som o tom predsa před chvíľou. Musím si to ešte pamätať. "Je to," začala som, i keď som si nebola istá, čo mám povedať ďalej, "román s dokumentárnymi rysmi o súdnom procese s dvojnásobným vrahom - Gery Gilmorom?" znova to bolo skôr jako otázka. "Nie," zamietla profesorka, "to je dielo Katova pieseň. Nahí a mŕtvi je jeho najznámejšie dielo. Je to protivojnový román, kde použil niektoré svoje vlastné zážitky z vojny v Pacifiku." Ups. Pomyslela som si. Dúfam, že ďalej to už budem vedieť. Nebolo by veĺmi príjemné, keby sa o tejto mojej príprave dozvedeli doma. "A čo najznámejšie diela Stephanie Meyerovej? A s akou sú tematikou?" opýtala sa. Toto som vedela. Všetky štyri diela som totiž to čitala. Sú to vážne super knihy. "Sú to štyri knihy z Twilight série. Súmrak, Nov, Zatmenie a svitanie. Všetky sú to fantasy romány o láske, priateľstve a upíroch, v ktorých láska a život vyhrajú nad smťou," vysypala som zo seba. "Výborne," pochválila ma profesorka, "čítali ste to, slečna?" "Áno, včetky štyri," odpovedala som. Profeskorka sa ma pýtala ďalšie otázky, jako napríklad aké žánre písal Mark Twain, roky narodenia a úmrtia všetkých troch autorov, aké reportáže napísal Norman Mailer, nejaké tie otázky zo životopisu Stephanie Meyerovej, ktorý som neovládala tak jako jej knihy, a pýtala sa aj nejaké otázky z teórie. Samozrejme, dokašľala som to znova. Poslala ma sadnúť si na miesto a povedala, že hneď po skončení tejto hodiny volá k nám domov. Začala som rozmýšľať, akú výhovorku si pripravím pre rodičov, no na nič som neprichádzala. Keď skončila hodina, pribehla som za profesorkou, aby som sa ju pokúsila predvedčiť, aby mi dala ešte jednu šancu, ale bolo to zbytočné. Zvyšok vyučovania a obedňajšiu prestávku som prežívala len z minúty na minútu lebo som umierala od nudy, hlavne na biológii. Nevedela som skryť hnev na Norringtona a jeho výmysly a neustále som očakávala, že riaditeľ po mňa niekoho pošle, aby som išla do riaditeľne. Ale nestalo sa tak.
Keď konečne zazvonilo na koniec vyučovania, Emily, moja najlepšia priateľka, ma zastavila a spýtala sa: "Phoebe, chcela by som zorganizovať takú zbierku pre Crescentské útulky a potrebovala by som pomôcť s plagátmi, ich roznosom a so zháňaním priestorov a myslela som..." "Samozrejme, že ti pomôžem Emily," zastavila som ju a odpovedala na jej nedokončenú otázku. Som predsa veľká milovníčka zvierat rovnako tak, ako ona. Videla som v jej očiach úľavu a usmiala sa na mňa. "Ďakujem Phoebe," povedala s vďačnosťou, "sama by som to asi nezvládla. Kedy môžeš ku mne prísť? Mám na to odteraz celý týždeň." Keďže som celý týždeň, ako vždy, nemala iné plány, tak to bolo teoreticky jedno. "Čo tak začať dnes a potom pokračovať každý deň, aby to bolo urobené kvalitnejšie?" navrhla som. "To by bolo fajn," znova sa usmiala, "tak zatiaľ sa maj. Zavolaj keď budeš na ceste. Ahoj," a už zmizla za rohom. Cesta domov ubiehala až príliš pomaly. Pripadala som si ako v spomalenom filme. Bola som unavená, i keď som nemala byť z čoho, veď v škole som dnes len leňošila.
Konečne doma. Pomyslela som si, keď som hádzala svoju školskú tašku vedľa postele. Myslela som na to, že keď s Emily dokončíme svoju prácu ohľadom tej zbierky, mohli by sme sa ísť prejsť po Crescentskej pláži. Niečo mi zaškriabalo na dvere. "Charlie! Čo ty robíš dnu? Keby ťa tak videli rodičia!" rozčúlila som sa. Otvorila som dvere a Charlie na mňa skočil a zvalil ma na zem. "Charlie, ja viem, že máš radosť, že som doma, ale keď na mne sedí veľký bernský salašnícky pes, nie je to veľmi príjemné!" kričala som naňho. Charlie sa ani nepohol a ďalej na mňa tupo hľadel. "Charlie!" skríkla som, tentoraz už hlasnejšie. Charlie zo mňa zliezol, sadol si vedľa mňa a pozeral, ako vstávam zo zeme a oprašujem sa. Vzala som ho rýchlo vonku na dvor a potom som mu naplnila misku jeho psím obedom. Potom som sa vrátila späť do svojej izby.
Bolo 16:00 a rozmýšľala som, že už by som mala ísť k Emily. Vzala som svoj mobil a vytočila jej číslo. "Ahoj to som ja Phoebe," ozvala som sa. "Ó ahoj Phoebs. Už ideš sem? Koľko ti to potrvá?" spýtala sa. " Pár minút. Hneď si zavolám taxík a už idem. Dokedy budeme u teba? Myslela som, že potom by sme sa mohli ísť poprechádzať po pláži. Čo ty na to?" navrhla som. "Myslím, že by to šlo. Dnes nebudeme mať veľa práce. Stačí vymyslieť, ako budú vyzerať plagáty a potom ich niekoľko urobiť," odpovedala na môj návrh. "Fajn, tak sa zatiaľ maj, hneď som u teba." Zložila som telefón Emily a hneď na to som si zavolala taxík. Mala som ešte niekoľko minút a tak som sa išla pozrieť, či je už niekto doma. "Mami? Ocko? Ste už niekto doma?" volala som. Ozvala sa mi mama: "Áno Phoebe, ja som už tu." Zišla som po schodoch dolu do kuchyne a potom do obývačky, kde sedela mama. "Pozdravuje ťa Samael," poznamenala, "A pýta sa, či by si s ním zajtra nešla na viac ako kamarátsku večeru. Vraj by sa spýtal priamo teba, ale bál sa, že ho odmietneš. Phoebe, mala by si ísť, je to super chlapec. Je tak milý, pozorný a dokonca aj pekný. A mám ho vážne rada a..." "Stačilo mami!" povedala som. Jedným z jej zlozvykov je, že keď raz začne rozprávať, nevie prestať a rozpráva zbytočné detaily. A takmer vždy do jej konštatovaní vloží svoj názor, ako aj teraz. "Ja mám Samaela vážne rada, ale len ako kamaráta, mami. Pôjdem s ním a porozprávame sa o tom. Teraz už musím ísť. Idem pomôcť Emily so zbierkou pre Crescentské útulky a potom sa pôjdeme prejsť po pláži. Maj sa, mami," počula som zatrúbiť pred domom taxík a bežala som nastúpiť, aby na mňa vodič nemusel dlho čakať.
Keď vodič taxíku zastavil, pred dverami pred veľkým domom stála Emily a čakala na mňa. Zaplatila som vodičovi a vystúpila z auta. "Ahoj Phoebs. Dobre, že už si tu. Vieš, nastala malá zmena plánu, ale je príjemná, neboj," dostala hneď zo seba. "Oh, ahoj Em. Aká zmena plánu?" tvárila som sa zmätene a nechápavo. Nebola som si istá, či tú zmenu plánu zvládnem, ako poznám Emily. "Poď dnu, tam ti všetko poviem," dosť nadšene povedala Emily a usmiala sa. Pozrela som sa na dom predo mnou. Bol to obrovský svetločervený dom, na streche mal malé vežičky. Na oknách boli krásne červené závesy, ktoré ladili s farbou domu. Na dvore pred ním bolo malé jazierko s leknami. Keď sme s Emily boli menšie, rady sme pozorovali ryby vnútri jazierka. Okrem jazierka sa tu rozprestieral nádherný zelený trávnik a namiesto dreveného plota použili živé ploty. Tento dom som už videla niekoľko tisíckrát, no stále som ostala v úžase, keď som sa naňho pozerala. Tento dom mi skôr pripadal ako malý zámok a nie dom. Zvlášť, keď Wolnerovci mali vlastného záhradníka, upratovačku, dokonca i kuchárov. Predýchala som to rovnako ako vždy a kráčala som s Emily do jej izby. Po krásnych točitých sklenených schodoch sme vyšli až úplne hore do podkrovia, kde má Emily svoju útulnú podkrovnú izbu. Drevená podlaha, písací stôl, šatník, malý koberček uprostred izby, posteľ a pod ňou zamraučala jej mačka Mica. Bola som rada, že aspoň jej izba je jediné miesto v dome, kde nie je až taký poriadok, ako inde, pretože Emily si neželá, aby jej niekto upratoval izbu. Bolo tu o to útulnejšie. "Mali by sme sa dať do práce, Phoebs, lebo o chvíľu nás príde navštíviť moja teta Agnes s jej synom Albertom. Vieš, to je ten, čo som ti o ňom už toľko krát rozprávala! Vravela som ti, že k nám chodia len cez prázdniny, ale teraz tu budú aj cez víkend, no nie je to super? Vravela som ti, že ťa s ním raz zoznámim a teraz mám aj možnosť. Albert je úžasný! Páni, už teraz sa teším na tvoj výraz tváre, keď ho uvidíš. Chodí aj posilovať! A je iba o rok starší ako my. Tento rok maturuje. A myslím, že okrem tohto víkendu u nás strávi celé zimné prázdniny. Mali by ste sa spoznať!" vysypala zo seba Emily. Niekedy mám pocit, že nie som dcéra svojej matky, ale že ňou je Emily. Okrem toho, že si rozumejú, Emily má rovnaký zlozvyk, ako moja mama. Mnohovravnosť. "Em, ja si myslím, že to nie je dobrý nápad. Vieš, ja..." nebola som si istá, čo mám vymyslieť, ale vedela som, že žiadneho Alberta spoznať nechcem. "No...nemám vhodné oblečenie. Mohol by si o mne pomyslieť niečo zlé," to nebol zlý nápad. Dúfam. "Ale Phoebs, nebuď hlúpa! Veď vieš, že ja ti niečo na seba rada požičiam. Pozri mám plný šatník krásneho oblečenia. Dokonca niektoré veci som na sebe ešte nemala vôbec tak čo keby si mi s tým pomohla?" znela fakt nadšene. Už som nevedela, čo iné mám vymyslieť, ale zrejme by to bolo jedno, lebo Emily nevyzerala, že by jej nadšenie chcelo opadnúť. Vzdychla som si: "Tak fajn Em...poďme niečo nájsť." Asi 5 minút sme pozerali rôzne kusy oblečenia, potom som si niektoré išla na Emilin príkaz vyskúšať. Nakoniec sme vybrali čierno-červené mini šaty na ramienka, ktoré zrejme boli určené na bežné nosenie. Aspoň dúfam, lebo do šiat sa veľmi nevyznám Ja sa cítim pohodlnejšie v obyčajných džínsoch a bavlnenom tričku, to mi však Emily zamietla. "A čo tá zbierka?" opýtala som sa. "To počká do zajtra," odpovedala Emily, ktorá bola takmer nalepená na okne a čakala, kým príde auto jej tety. "Už sú tu! Už sú tu!" skríkla nadšene, odbehla od okna a objala ma. "No tak Phoebs. Nasaď úsmev a snaž sa zapôsobiť. Vážne sa ti bude páčiť. Poď, ideme ich dolu privítať," chytila ma za ruku a ťahala von zo svojej izby, dolu po schodoch, až ku vchodovým dverám. Tam sme zastali a čakali sme na zazvonenie zvončeka. Emily sa už nedočkavosťou priam triasla. Zazvonili. Znova som si vzdychla, vzpriamila som svoje telo a pokúsila som sa o úsmev. Tak poďme na to.
Emily otvorila dvere, doširoka sa usmiala a privítala svoju tetu a bratranca slovami: "Ó, teta Agnes! Albert! Som taká šťastná, že vás znova vidím! Musím vás zoznámiť s mojou najlepšou priateľkou. Hlavne teba Albert. Ona je fakt úžasná! Určite si padnete do oka..." "Emily, stačilo daj nám najskôr trochu vydýchnuť," zastavila ju tete Agnes. Albert sa na tom len zasmial. Pozrela som sa naňho. Vysoký, vyšportovaný, plavovlasý chlapec. Vlastne sa skôr už podobal viac na muža. Bol krásne opálený a mal také bezchybné držanie tela. A ten jeho úsmev! Emily mala pravdu. Fakt je úžasný. "Teta Agnes, Albert, toto je moja najlepšia priateľka Phoebe," ukázala na mňa. Albert sa usmial a pozdravil sa mi: "Ahoj Phoebe." Oplatila som mu úsmev a taktiež som pozdravila: " Ahoj Albert, dobrý deň teta Agnes." Po tomto vítaní som zistila, že už je pol siedmej a chcela som sa ísť ešte poprechádzať po pláži. "Em, pôjdeš na tú pláž so mnou? Mohol by ísť aj Albert." navrhla som. "Ja by som išiel veľmi rád," zapojil sa do nášho rozhovoru Albert. Emily sa usmiala a poznamenala: "Tak fajn, ale o 9 dnes musím byť doma, nemôžem zmeškať svoj obľúbený seriál." Ach, seriál On the beach bol neodmysliteľnou súčasťou mojej kamarátky Emily. Chodil každý piatok večer o deviatej a málokedy si ho nechala ujsť. Iba vo výnimočných prípadoch. "Fajn, to stihneme," povedala som jej na to. "Tak idem teda povedať rodičom, kam ideme a hneď som tu," povedala a už jej nebolo. S Albertom sme stáli mlčky a čakali na Emily. Len občas sa na mňa pozrel a usmial. Potom už konečne prišla Emily späť a vybrali sme sa na neďalekú pláž.
Keď už sme boli na mieste, poobzerala som sa tu. Nad krásnym šírym oceánom sa vypínalo niekoľko útesov. Väčších i menších. Piesok z pláže sa mi dostával do tenisiek, ale nevadilo mi to. Okolo nebolo nič len piesková pláž, nekončiaci oceán a tých niekoľko útesov. Bolo takmer sedem hodín a práve zapadalo slnko priamo za oceán. Bolo to prekrásne. Hmýriace sa farby sa spájali v jednu a zároveň bolo jednoduché ich medzi sebou rozoznať. Tu v Crescent City boli západy slnka vždy úžasné. A na tomto mieste som ich pozorovala najradšej. Táto pláž bola totiž mojim obľúbeným miestom v každom ročnom období. I keď sa nedá popierať, že v lete tu bolo lepšie, i keď každé leto je táto pláž takmer plná. Emily zazvonil telefón. "Áno?" ozvala sa. "Ó, samozrejme. Práve som na pláži s Phoebe a Albertom...No, neviem, či je to dobrý nápad. Phoebs by sa mi zrejme nepoďakovala," pozrela na mňa. O čom to preboha hovorí? Za čo by som sa jej nepoďakovala? "Tak dobre, hneď som tam," povedala a zložila. "Em, kam ideme?" spýtala som sa. "No," začala, "vlastne idem len ja. Musím tu vás dvoch na chvíľu nechať osamote. Dúfam, že sa nenahneváte." "Ale Em!" protestovala som. Vôbec som nemala chuť ostávať tu sama s Albertom. "Neboj, Phoebs, nebudem dlho, vážne. Sľubujem," a vyparila sa. Túto jej vlastnosť zmiznúť v pár okamihoch tiež nemám najradšej. Ale myslím, že teraz sa s tým musím zmieriť. "Čo keby sme išli hore na tamten útes?" ukázal Albert prstom na ten najvyšší z nich. Nebolo tak ďaleko. "Odtiaľ by sme mali lepší výhľad, nemyslíš?" dodal. Ten nápad sa mi celkom páčil. Vždy som rada pozorovala okolie z útesu. "Tak fajn, ale nájde nás Emily?" opýtala som sa neisto. "Samozrejme. Ak nie, tak zavolá. Neboj sa o ňu, nestratí sa," povedal sa usmial sa na mňa. Tak sme sa vybrali hore na útes.
"Kým sme vyšli až sem, slnko stihlo už aj zapadnúť," zasmial sa Albert, keď sme už konečne boli hore. "No, to áno, asi sme pomalí," zasmiala som sa s ním. Sadli sme si do mäkkej trávy vedľa seba a pozerali sme na krásny oceán. "Máš rada západ slnka,však?" opýtal sa po chvíľke ticha. "Áno, samozrejme," odpovedala som zaskočene. "Myslíš, že by.." začal. Pozrela so naňho, no on stále pozeral na oceán a potom pokračoval: "Vieš, tak trochu som rozmýšľal. Zajtra si idem zajazdiť na motorke s pár kamarátmi odtiaľto. Myslíš, že by si mohla ísť s nami?" opýtal sa vážne som nevedela, čo mám povedať. Ostala som zaskočená. Bol pekný a zatiaľ sa mi zdal byť aj milý, ale nevedela som, či si robí srandu, alebo to myslí vážne, lebo nikto so zdravým rozumom by ma nikam nepozval. Nebola som si istá, či chcem urobiť Emily takú radosť a niekam s ním ísť. Ale nebolo to predsa rande no nie? Budú tam aj iní ľudia. A je to vlastne len také kamarátske stretnutie, na ktorom by som ho mohla len lepšie spoznať, to je všetko. Po pár sekundách som sa ozvala: "Vieš, Albert.." "Nie, nie. Ty mi hovor Al prosím. Len Al. Dobre?" prerušil ma. "Tak fajn, Al. Vieš, poznáme sa sotva hodinu aj pár minút a ty ma už chceš niekam pozývať?" to bola pravda, žiadna moja výhovorka. Po chvíli sa Albert ozval: "Phoebs, ak ti to pomôže, nikam ťa nepozývam. Je to len krátka jazda na motorke. Ale ak sa ich bojíš, alebo nechceš ísť, nevadí, stačí povedať. Tak čo ty na to?" konečne sa na mňa pozrel s nádejou v očiach. Zrejme to fakt myslel vážne. "Tak dobre, Al," povedala som nakoniec. Veď i tak nemám čo stratiť. Potom zavolala Emily. Že nás čaká dolu na pláži. Išli sme teda dolu za Emily a cestou sme sa rozprávali o zajtrajšku. Na pláži som sa s nimi rozlúčila a pobrala som sa druhou stranou domov. Nebolo to tak ďaleko. Mohla som teda ísť peši.
Už som držala kľučku na dverách, keď som začula mojich rodičov, ako sa rozprávajú v chodbe. Pritlačila som ucho na dvere a načúvala som. "Kevin," počula som mamu, "ja fakt neviem, či je to dobrý nápad! Je to nutné? Vieš, Phoebe sa to pravdepodobne nebude páčiť. Má tu svoj život!" vravela mama a ja som vôbec nechápala. Čo by sa mi nepáčilo? "Vanesa, ja to robím nerád, ale dobre vieš, že je to oveľa lepšia ponuka akú by som kedy mohol dostať tu. Mesačne tam dostanem minimálne dvojnásobok platu, ktorý mám teraz. A som si istý, že Phoebe si nájde nových priateľov aj tam. A dokonca v meste je viac ako jedno gymnázium a každé je oveľa lepšie ako tu v Crescent City," presviedčal ju otec a mne už pomaly začalo dochádzať. Chcú sa odsťahovať? Nie, to nedovolím! Načúvala som ďalej. "Ach, tak dobre, myslím, že máš pravdu Kevin. Ale bude ťažké povedať to Phoebe. Každú chvíľu by mala prísť od Emily," vzdychla si mama sklamane. "Tak teda dovidenia Crescent City a vitaj Freeport?" opýtal sa otec, narozdiel od mamy až víťazoslávne. Neverila som tomu. Ja nechcem odísť! Bláznivo som krútila hlavou a skríkla som, i keď som nechcela: "Nie!" Znelo to príliš hystericky. "Phoebe?" začula som hlas mojej mamy. No skôr, ako stihla otvoriť dvere, som sa rozbehla preč.
Bezcieľne som bežala ulicami a slzy sa mi kotúľali po tvári, až mi zahmlievali zrak. Počula dom trúbiť autá, kričať naštvaných vodičov, no nevšímala som si to. Bolo mi jedno kam bežím, ale bežala som. Zdalo sa mi to ako hodiny, kým som zastavila a poobzerala som sa, kde som. Stála som na pláži. Čo iné som čakala? Bolo to predsa moje obľúbené miesto v celom meste. Bola som z toho zúfalá. Čo bude s mojou školou? Ja nechcem nových spolužiakov, nových profesorov. Nechcem byť nová v škole, kde na mňa každý bude obracať svoju pozornosť. A čo Emily, Natan a Mike? Moji úžasní priatelia? Nebola som si vôbec istá, či to bez nich zvládnem. A kde je vlastne Freeport? Nikdy som o tom mieste nepočula. Bola som si istá, že nikam ísť nechcem. Mám rada svoj nudný život tu v Crescent City a nechcem začínať nový. Sadla som si do piesku a sedela som v ňom, hoc som netušila ako dlho. Iba som sedela, pozerala na pokojný oceán a rozmýšľala. Začínala mi už byť vážne zima. Nemala som sa ako prezliecť z tých šiat, keď som chcela ujsť, so snahou urovnať si myšlienky. Keď som zistila, že už je pol jedenástej a že už tú zimu dlho nevydržím, rozhodla som sa vrátiť domov. Dúfala som, že sa mi rodičov ešte podarí presvedčiť. Ale bola tu len malá nádej. Ale už som mala skoro osemnásť. Možno by dovtedy počkali a ja by som tu mohla ostať! Nie, myslím, že to mi nedovolia. Ale skúsim to. Ach, to bude hrozné. Keď som bola pred našim domom, zastavila som uprostred dvora. Ešte aj Charlie ležal v búde s vystrčenou hlavou a pozeral na mňa smutným pohľadom. Ako keby vedel, čo sa deje. Pozrela som sa na náš dom. Neveľký biely domček, v ktorom som bývala odjakživa. Bol to môj domov osemnásť rokov a teraz sa to má zmeniť? Milovala som Crescent City, tento dom, moju školu, moju obľúbenú pláž a všetko ostatné. Vzdychla som si a vošla som dnu. Naschvál som buchla dverami. "Phoebe? Phoebe už si tu. Chvalabohu!" ozvala sa moja mama a vyšla z kuchyne s otcom v pätách. "Phoebe. Bude to tak lepšie pre nás všetkých," začal ma presviedčať otec. "Nie, bude to lepšie pre teba!" začala som naňho kričať a pristihla som sa, že mi z očí zase tečú slzy. Boli to slzy smútku a zároveň slzy hnevu. "Nikam nechcem odísť! Ja chcem ostať tu, v Crescent City. Tu bol môj domov celých osemnásť rokov a teraz mi ho chcete vziať? To nedovolím! Budete musieť odísť bezo mňa. O chvíľu budem mať osemnásť. Môžem tu bývať sama a budem vás navštevovať a vy môžete mňa," vravela som, no vedela som, že by to nešlo príliš by mi chýbali a bola som ešte príliš mladá na to, aby som bývala sama. A pritom bohvie kde je Freeport. Dúfala som, že toto divadielko, že tu ostanem sama, na nich zaberie, ale zatiaľ to tak nevyzeralo. "Nie, Phoebe, ty tu neostaneš. Pôjdeš s nami. A vôbec nie je pravda, že je to to najlepšie len pre mňa. Určite pre nás všetkých, Phoebs. A my ti neberieme domov. Budeš mať nový. A nájdeš si priateľov aj tam. Určite sú tam skvelí ľudia, možno lepší ako tu," snažil sa ma presvedčiť. "Kde je vlastne ten Freeport?" spýtala som sa bezočivým tónom. Ale teraz mi bolo jedno ako sa s nimi rozprávam. "Je to v Texase. Úplne dole pri Atlantickom oceáne v Mexickom zálive. Je to malé mestečko neďaleko Houstonu," povedal. "Freeport? V živote som o tom meste nepočula! Koľlko má obyvateľov? Desať?" stále som kričala. "Nie, Freeport je takmer ako Crescent City,"bránil sa otec, "Phoebs, viem, že máš rada pláž a tá tam je." "Nič nechápeš! Tu nejde o to, či tam je, alebo nie je pláž! Ide o viac ako jedno malé miesto," kričala som naňho ešte hlasnejšie. "Phoebe. Pôjdeme tam, či sa ti to páči, alebo nie," povedal definitívne otec. Nič som už nepovedala, iba som sa, bez toho aby som sa obťažovala vyzuť, rozbehla hore schodmi do svojej izby, kde som sa zamkla pustila som si nahlas hudbu, vyzula som si tenisky a hodila som sa na posteľ. Sedela som na posteli ešte nejaký čas. Rozmýšľala som a potom som si uvedomila, že už sú štyri hodiny ráno. Vtedy som vypla hudbu a išla som si ľahnúť. Zaspala som takmer ihneď, lebo som bola už fakt veľmi unavená.
Zobudila som sa na zvonenie telefónu. Volalo mi nejaké neznáme číslo. Rozmýšľala som, či mám zdvihnúť, ale nakoniec som si povedala, že nemám čo stratiť a zdvihla som. "Áno? Kto volá?" ozvala som sa. Známym hlasom sa ozvalo: "Ahoj Phoebs. To som ja Al. Emily mi dala tvoje číslo, keď som si ho vypýtal. Vieš, včera sme sa dohodli, že ťa preveziem a volám, aby som sa uistil, či to platí ešte stále," povedal Albert. "Al, koľko je hodín? Práve si ma zobudil!" odpovedala som podráždene. Pozrela som sa smerom k oknu a zistila som, že už je asi viac ako osem hodín ráno. "Zobudil? Prepáč, nevedel som, že ešte budeš spať. Je presne pol jedenástej," povedal mi. "Oh, to už je toľko?" spýtala som sa prekvapene. To som spala až tak dlho? Vlastne, keď si vezmem, kedy som išla spať, nespala som až tak dlho. "Prepáč, nevedela som, že už je toľko. Obvykle vstávam skôr," povedala som. "To je v pohode. Platí ten dnešok?" opýtal sa. "No, samozrejme. Mám rada motorky. Nenechám si to ujsť. A kedy a kde sa vlastne stretávame?" opýtala som sa. Včera sme dohodli snáď všetko, ale tieto dva malé detaily nie. "No chalani prídu asi o šiestej na bývalý skatepark za mestom. My by sme mohli ísť skôr, nie? Ale môžeme ísť aj s nimi, ak chceš. "Myslím, že by mi nevadilo začať skôr. Takže o piatej som tam," povedala som. Zasmial sa. "Čo je ti smiešne?" spýtala som sa podráždene. "Ty asi žartuješ. Čo si o mne myslíš preboha?" znova sa zasmial, "nezabudol som dobré spôsoby, Phoebs. To, že nemáme rande, neznamená, že sa k tebe nebudem správať, ako by som mal. Prídem po teba predsa. Nenechám ťa ísť tak ďaleko samu. Emily mi povie, kde bývaš." Prekvapilo ma to. Zdá sa, že bol tak trochu aj džentlmen. "Tak fajn," povedala som, "o piatej?" "Jasné, platí. Tak sa zatiaľ maj. A...skoro som zabudol. Máš koženú bundu? Vieš, aby ti nebola zima, keď budeme jazdiť," spýtal sa. Rozmýšľala som, či ešte oblečiem moju starú koženú bundu, no ani som nevedela, kde ju mám. "Ehm..." začala som, "nie som si istá, či mi ešte nie je malá. Dlho som ju na sebe nemala." "To nevadí, Phoebs," povedal to, ako by som mohla jazdiť na motorke aj v plavkách a nebol by to žiadny rozdiel. "Emily mi povedala, že sa ťa mám spýtať, že ona ti požičia svoju, ak žiadnu nemáš," dodal. "Emily už o tom vie?" spýtala som sa sklamane. Určite je teraz šťastím sama bez seba a skáče až po strop od radosti, že nás dala dokopy, i keď to tak vôbec nie je. Emily si však už určite o tom svoj názor urobila a nemyslím, že by sa jej ho dalo vyhovoriť. "No, áno, vadí ti to?" opýtal sa. Jasné, že mi to vadí, ale nechcela som sa mu za to sťažovať. Nebola to jeho vina, že Emily si rada robí hlúpe závery. "Iba trochu, ale prežijem to," odpovedala som mu."Tak teda ahoj o piatej. Tú bundu ti donesiem a mám pre teba aj prilbu, takže sa už nemusíš starať o nič, len aby si vyšla na dvor. Maj sa, Phoebs," a zložil.
Siahla som pod posteľ a vybrala som svoju peňaženku. Vybrala som z nej svoj vodičský preukaz, ktorý tam už trčal niečo vyše roka a ani raz nemal šancu byť použitý. Vravela som si, že ak mi to Albert dovolí, skúsim sa na motorke previezť aj sama. Vždy som túžila mať motorku, ale mama si myslela, že to je príliš nebezpečné, i keď otec by mi to dovolil. Chcela som teda využiť túto príležitosť. Vyliezla som z postele a myslela som na to hlúpe sťahovanie do Freeportu. Zobrala som si notebook a sadla som si s ním späť na posteľ. Zapla som ho. Potom som si zapla internet a do vyhľadávača som napísala Freeport. Nenašlo toho veľa, čo bolo ďalším dôkazom, že je to pravdepodobne nejaká zabudnutá diera. Nenašla som vlastne nič. Dala som si vyhľadávať obrázky. Nič zaujímavé. Zaujal ma však jeden, na ktorom bola budova, ktorá vypadala na zrútenie. Pod ním bolo napísané - Strašidelná freeportská stredná škola. Otvorila som si stránku, na ktorej sa nachádzal obrázok a prečítala som si úvodný článok. Stálo tam: Niektorí študenti tejto už pomaly zabudnutej freeportskej strednej školy stále naliehavejšie tvrdia, že na tejto škole niečo nie je v poriadku, sami však nevedia čo. Sú to však len traja študenti z celej školy, ktorí to zrejme posúdili podľa vonkajšieho vzhľadu školy, ktorá je práve v renovácii...Ďalej som nečítala. Zrejme nejaká hlúposť. Nemala som čo viac robiť na internete, tak som notebook vypla.
Bolo jedenásť hodín a začalo mi od hladu škvŕkať v bruchu. Naposledy som jedla včera na obed v škole. Zišla som teda dolu do kuchyne, kde pri stole sedela mama so zalomenými rukami. Pozrela na mňa, ako keby ma z niečoho vinila a pozdravila sa mi: " Dobré ráno, Phoebe." Rozhodla som sa však ju aj otca ignorovať. Odvrátila som od nej pohľad, otvorila chladničku a hľadala som niečo pod zub. "Phoebe?" oslovila ma mama napriek mojej ignorácii, "volala mi pani Gareová." Dočerta! Mohla som to čakať. Ale prečo práve teraz? Akoby nestačilo, že som s rodičmi pohádaná kôli tomu sťahovaniu. "Phoebe, prečo si sa dvakrát po sebe nepripravila na literatúru?" opýtala sa mama. Snažila som sa ju ignorovať i naďalej, aj keď som vedela, že tým vzťah medzi nami len ešte viac vyhrotím. "A sťažovala sa aj na tvoje časté neskoré príchody do školy. Vieš, Phoebe, nemám čas chodiť každé ráno kontrolovať, či sa chystáš do školy, alebo spíš," povedala. "Mala by si si na to dávať pozor. A čo sa týka tej literatúry, máš týždeň domáce väzenie. Naučíš sa, že sa máš pripravovať do školy," povedala to tak ľahostajne. Toto už bolo priveľa. Tak máme sa sťahovať a dokonca mi che zakázať stráviť posledný čas v Crescent City ako chcem? "Tak to teda nie!" vyhŕkla som nahnevane, "chceš mi zakázať moje posledné dni? Posledné týždne tu?" "Vlastne sú to posledné dni, Phoebs. Odchádzame v piatok," povedala a sklonila hlavu. Čo? To už v piatok? Mala som už len necelý týždeň? Nepríčetne som hľadela na mamu. "Phoebs, tak fajn, nemáš domáce väzenie, ale pod podmienkou, že na novej škole sa zlepšíš," povedala. Zlepším? Chcú mi zobrať domov po osemnástich rokoch a čakajú, že sa budem dokonca učiť lepšie? Nová škola? Už znova som sa rozplakala, vzala som si s chladničky jogurt a vybrala som si lyžičku. Pozrela som na mamu a potom som bez slova odišla späť do svojej izby. Tam som si zapla hudbu a vzala som si notebook. Zapla som ho, ale netušila som na čo. Automaticky som šla na chat a odpísala na všetky správy. Na chate som strávila ešte dve hodiny a potom ma otec zavolal dolu na obed. Obedovali sme mlčky. Otec s mamou na mňa pozerali ustráchanými pohľadmi, no tvárila som sa, že ich nevidím.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.