Tvorivosť cez brány smrti

9. dubna 2009 v 9:27 |  Záhady



Naše 21. storočie nám ponúka trocha iný pohľad na posmrtný život, aký nám poskytovali ešte nedávno nesmelé experimenty prvých bádateľov z minulých storočí či cirkevné dogmy. Je to pohľad nanajvýš prekvapujúci, vo svojej podstate však veľmi logický. Pohľad, ktorý akceptuje ďalšiu "posmrtnú", netelesnú existenciu ľudskej bytosti ako čosi samozrejmé.
ešte donedávna vnímali mnohí informácie "z druhej strany" ako čosi nedôveryhodné, nepreverené, nepodložené, čosi, čo nie je "vedecky dokázané". Státisíce ľudí však zažili, a aj v súčasnosti zažívajú, rôzne druhy kontaktov, preto nepochybujú. Ako sa dočítate, nechýbajú pri tom ani overené dôkazy.


Neúnavní umelci
Zaujímavým fenoménom súčasnosti je, že sa z iného sveta - predovšetkým v posledných desaťročiach - ozývajú najmä rôzni umelci. Hoci ani v predchádzajúcich storočiach nebola o kontakty tohto druhu núdza. Veď stačí spomenúť prípad A. C. Doyla či E. A. Poa. Rovnako známy je aj príbeh veľkého románopisca Charlesa Dickensa, ktorý sa zrejme ani na druhej strane nevedel zmieriť s tým, že čosi na tomto svete opustil nedokončené... Veď ako inak si vysvediť to, čo sa stalo v roku 1872 T. P. Jamesovi z Bratteboro v USA? Tento odvážny remeselník, stojaci oboma nohami pevne na zemi, nechcel veriť vlastným zmyslom, keď jedného dňa pocítil nutkanie písať. Sadol si k stolu a začal bleskovo zapĺňať celé hárky papiera. Navyše písmom, ktoré sa vôbec nepodobalo jeho vlastnému. James rýchlo zistil, že píše dokončenie románu Charlesa Dickensa Tajomstvo Edwina Drozda. Nechcel tomu veriť: Ch. Dickensa predsa zomrel pred dvoma rokmi! Ale keď dal literárnym znalcom prečítať, čo napísal, tí bez váhania konštatovali, že štýl písania (tvar písmen, vetná stavba atď.) zodpovedá štýlu slávneho anglického spisovateľa. Nakoniec sa celé dielo objavilo na trhu s dodatkom, že knihu posmrtne nadiktoval Dickensa T. P. Jamesovi...

Aj Picasso maľoval po smrti
Nejde však len o romány. Iní umelci tiež zatúžili prejaviť sa po smrti. Patrí k nim napríklad Picasso, ktorý si vybral za svoju "živú ruku" britského maliara Matthewa Manninga, inak známe médium s liečiteľskými
schopnosťami. Picasso už tri mesiace po svojej smrti - v roku 1973 - nadviazal s Manningom kontakt. Anglický maliar však nemusel upadnúť do tranzu, ako iné médiá, ale zachoval si vedomie. Napriek tomu bol v kontakte s majstrom a neuveriteľným tempom maľoval obrazy, ktoré niesli všetky znaky Picassovho "rukopisu". Manning ich podpisoval s úplnou samozrejmosťou Picassovým menom. Na namaľovanie obrazu mu stačili dve hodiny. Navyše maľoval bezchybne, bez skíc a opráv, čo je charakteristické pre všetky diela, ktoré vznikajú "automaticky".

KAT A POPRAVA
Stalo sa to v mestečku Jim Thorpe na severovýchode Spojených štátov, kde írsky imigrant Alexander Canlpbell v cele číslo 17 čakal na kata. Bol obeťou súdneho omylu, ale nedokázal zmeniť nespravodlivý rozsudok. Chcel však zanechať nejakú informáciu O svojom smutnom osude.

Keď poňho prišla skupina mužov, aby ho odviedla na popravu, pozrel sa na nich, nečakane udrel rukou do steny a povedal: "Stopa mojej ruky tu zostane navždy, ako znamenie hanby úradov Pennsylvánie, ktoré odsúdili na smrť nevinného človeka!" Potom sa pokojne nechal odviesť na miesto popravy. Posledné slová nevinne odsúdeného človeka boli prorocké. Stopa na stene naozaj pretrvala, hoci celu veľakrát maľovali a omietali. Odtlačok Canlhbellovej ruky sa tam zakaždým objavil znova. Po čase sa stala turistickou atrakciou a predmetom záujmu vedcov. Policajný chemik Jeff Kercheval a profesor z Univerzity Georea Washingtona Janles Starrs preskúmali odtlačok ruky pomocou infračerveného a ultrafialového žiarenia,zobrali vzorky farby. Záhadu sa im však nepodarilo vyriešiť. Odpoveď môže byť v ľudských emóciách. Alexander Campbell, šokovaný perspektívou blízkej smrti, bol pod vplyvom silných emócií. Úderom ruky do steny si tieto emócie "vybil" a spôsobil skutočný "výbuch" energie. Bola taká silná, že vytvorila okolo odtlačku dlane ochrannú vrstvu, ktorá ho dodnes nedovoľuje odstrániť.
Smutné tváre
Ďalší "neuveriteľný" príbeh súvisí s portrétom smutnej tváre. Na podlahe domu rodiny Pereirových v Belmeze v španielskej provincii Cordoba sa jedného augustového dňa roku 1971 objavila medzi ružovými kachličkami tvár. Odzrkadľovala hlboký smútok, starosti a pochybnosti. Dom navštevovali skupiny zvedavcov - susedia, miestni úradníci i polícia. Prišla aj komisia zložená z odborníkov. Lenže chemická analýza portrétu nepreukázala prítomnosť farieb, čo znamená, že portrét sa na kachličky dostal doslova záhadným spôsobom. Tvár reagovala veľmi citlivo na všetky pokusy zlikvidovať ju. Po každom pokuse umyť ju či zoškrabať sa ešte viac zachmúrila. Nakoniec získala výraz bolesti. Vynervovaní robotníci sa rozhodli kachličky odstrániť a podlahu zaliať betónom. To však nepomohlo - po troch týždňoch sa portrét objavil znova. Smutným pohľadom prenasledoval okolie.

Betón preto porozbíjali na kúsky a odstránili vrstvu zeme, ktorá sa nachádzala pod ním. Na veľké prekvapenie našli pod vrstvou zeme ľudské kosti. Bádanie ukázalo, že dom postavili na mieste bývalého cintorína, práve spoločnom hrobe piatich obetí vraždy, ku ktorej došlo v 17. storočí!

Pozostatky zavraždených riadne pochovali na inom mieste. Podlahu v dome Pereirovcov vymenili. Ale exhumácia kostí obetí nepriniesla domácim pokoj. Na podlahe sa ukázala galéria nových portrétov. Ich výraz a farba sa ustavične menili. Niekedy to vyzeralo, akoby sa medzi sebou rozprávali neznámym jazykom, akoby kričali od bolesti. Po určitom čase portréty zmizli.

Tieto napohľad neuveriteľné príbehy dokumentujú početné fotografie a záznamy polície.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.