"Už idem..."

19. října 2008 v 15:55 | Black Rose |  Nejaké tie moje dielka


"Nepozri sa do zrkadla! Nepozeraj sa tam!" pozrela sa. Uvidela tam presne to, čo čakala. Dievča s dlhými načierno zafarbenými vlasni v tvári, ktoré zakrývali prázdne svetlomodré oči. Stála tam zhrbená postava s prehnane bledou pleťou a celkovo zanedbaným vzhľadom.
Jej dlane a bosé chodidlá boli už aj na pohľad studené.

Ešte niekoľko minút pozerala na to dievča a potom sa opýtala: "Kto si?" Odraz jej odpovedal rovnakou otázkou formou ozveny. "Ja....Ja som...." Ona? Nie to nie je ona. Nemôže byť. Rozplakala sa a zabuchla za sebou dvere domu.

Bežala. Nevedela kam a ako dlho beží. Ľudia sa za ňou obzerali, ale bolo jej to jedno. Nechápali ju...Určite si mysleli, že je blázon ale nikto nevedel, čo sa v nej odohráva. "Ja som ona." Počula tú myšlienku stále hlasnejšie a hlasnejšie. Z očí jej tiekli slzy a už nevládala bežať. Zastala a ocitla sa v tmavej uličke. Presne takej, akým sa najradšj vyhýbala. Musí sa vrátiť. No nevládala. Podlomili sa jej kolená a musela si sadnúť s oprieť sa o stenu. "Zdá sa, že sa potrebuješ nejako ukľudniť. Tu máš, to ti snáď trochu pomôže." Stál pred ňou chlapec a podával jej krabičku cigariet a zapaľovač. Nikdy predtým nefajčila, no bez slova si vzala.

Potom ho už len videla kráčať hlboko do tmy uličky. Sedela tam a pomaly fajčila cigaretu, ktorú jej dal ten chlapec. Chcela už odísť. Pokúsila sa postaviť, no v bosých krvavých chodidlách pocítila prudkú bolesť, zakrútila sa jej hlava a omdlela. Pár stotín pred tým ešte videla tvár toho chlapca. Prebudila sa a ležala na drevenom móle pri mori. Stále bola studená noc a vôkol nej lietali havrany.

Nechápala, ako sa sem dostala, ale bolo jej to jedno. Vstala a s veľkou námahou prišla domov. Vošla do svojej izby a pôritom nechávala na podlahe krvavé stopy. Kým bola preč, nikto tu nebol, no zrkadlo bolo trochu prasknuté a na zemi bol vyliaty malinový džús, ktorý sa strašne podobal na krv. Vzala do ruky rám s fotkou, na ktorej bola ona s priateľom. Nepodobala sa na seba. Na fotke bolo to usmiate dievča s peknou tvárou a šťastnými očami. "Milujem ťa! Veľmi mi chýbaš." Pobozkala fotku a položila ju na posteľ.... Začula hlas, ktorý ju voalal: "Poď...Čakám ťa..." "Už idem..." Hlas vychádzal z pivnice.

Zbehla dolu schodmi. "Som tu. Kde si ty?" Omdlela. Keď sa prebrala, držala v pevne zovretej dlani žiletku a cítila, ako ju páli dlaň. Priložila ju na stenu a zanechala tam ktvavý odtlačok. "Kde sa vzala? Prečo ju má v ruke? Nič nechápala, no aj tak vedela, čo musí urobiť. V mysli zazrela tvár jej chlapca ktorá sa na ňu usmiala. Povedal: "Čakám ťa, láska." Vystrčila pred seba ľavú ruku a neľútostne si jediným hlbokým zarezaním prešla od lakťa až po zápästie na vnútornej strane ruky. Vôbec necítila bolesť, len videla ako prúd je bordovej krvi stekal po chladnej ruke a na zemi vytváral mláčku. Videla zahmlene ale v mysli videla ich fotku nad jej posteľou.

Spomenula si, ako spolu ešte pred pár dňami sledovali hviezdy na bezoblačnej nočnej oblohe, alebo pozorovali západ slnka. Spomenula si na ich bozk, o ktorom vtedy vôbec netušili, že je ich posledný. Stála pred jej domom a on odchádzal domov a prechádzal cez prázdnu cestu. Otočil sa, aby jej ešte zamával na rozlúčku a poslal jej bozk na dobrú noc a...Ten kamión sa tam vzal príliš rýchlo. Celé to vlastne bolo veľmi rýchle. Spomenula si na tú pálčivú bolesť na srdci, keď mu hladila krvavú tvár. Nie, on nemal odísť. Neopustil ju, onedlho budú znova spolu. "Už idem..." zavrela oči a prestala vnímať. "Preberá sa. Zavolajte doktora!" Čože? Kde to je? Kto sú tí ľudia a čo od nej chcú? Niečo sa pýtajú, n ona nerozumie ani slovo, vníma len spomalené otváranie úst. Cítila na líci slzu a vzápätí pocítila zachval bolesti v ľavej ruke. Bolo jej úplne jedno kto ju tam dolu našiel a odniesol ju odtiaľ. Vedela však, že nie je tam, kde mala byť. Nie je s ním. Videla pred sebou jeho tvár, kamión, bozk a všetko sa krútilo späť. Začala kričať jeho meno, no nikto ju nebral vážne. Tu boli na tieto výlevy srdca zvyknutí. Teraz jej netiekla z oka jedna slza, ale celé prúdy sĺz. Musí odísť. Chce sa ho znova dotknúť a pobozkať jeho pery. Po niekoľkominútovom mlčaní ju sestrička vzala do kúpeľne. Musí im utiecť. Silno sestričku udrela do tváre a tá spadla na zem. Bežala. Bežala tou neskutočne dlhou chodbou a na jej konci stál on a vravel: "Poď, čakám ťa, láska." "Už idem..." Bolo tam zavreté okno bez kľučky. "Slečna! Zastavte! Chyťte ju niekto!" Nie, ona sa už nedá zastaviť. Potrebuje ho a on potrebuje ju. Stála pred oknom a bez váhania vrazila celou silou predlaktiami do sklenených tabuliek okna. Úlomky skla za roztrieštili na všetky strany, niektoré ju zasiahli, mala rozrezané ruky a všade bola krv, no musela sa ponáhľať. Vyliezla na parapetu okna, roztiahla ruky...Počula ozvenu náhliacich sa krokov a tlmené hlasy, ktoré na ňu kričali. Na rozlúčku sa usmiala a vrhla sa v ústrety noci. "Už idem..." Jej matka sa ráno vrátila z práce a šla sa pozrieť na svoju dcéru. Vošla do izby a.... Nemohla uveriť tomu, čo videla. Krvavé odtlačky chodidiel, rozliaty džús...V tej chvíli spadlo zrkadlo a rozbilo sa a zároveň z postele spadla fotka a z rámu začala vytekať krv, ktorá sa miešala s malinovým džúsom na zemi. Zazvonil telefón, zdvihla a s roztraseným hlasom sa ozvala: "Haló...?" Po niekoľkých sekundách hovoru pustila telefń z ruky a podlomili sa jej kolená. V mysli uvidela jej úsmev. "Dcérka, kde si? Neverím, že nie si tu! Ozvi sa!" Z kuchyne k nej doľahol hlas jej dcéry: "Už idem..." Na pohrebe nechápala, prečo vyzerá tak zúbožene. Jej telo bola samá rana a zaschnutá krv. Jej svetlomodré otvorené oči plné strachu a prázdnoty hľadiace na strop však hovorili za veľa...Pohreb skončil, už aj jej matka odišla. K jej hrobu však prišiel chlapec z tej tmavej uličky, rozrezal si zapästie vreckovým nožom a prstom namáčaným do vlastnej krvi napísal na jej náhrobný kameň: "Poď, čakám ťa, láska." "Už idem..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 diceros diceros | Web | 24. října 2008 v 21:21 | Reagovat

♥♥♥♥♥♥ Krásne, ♥♥♥♥♥♥ avšak ♥♥♥♥♥♥ len ♥♥♥♥♥♥ ak ♥♥♥♥♥♥ to ♥♥♥♥♥♥ nieje ♥♥♥♥♥♥ životná ♥♥♥♥♥♥ skúsenosť, ♥♥♥♥♥♥ krásne ♥♥♥♥♥♥ miláčku ♥♥♥♥♥♥ si ♥♥♥♥♥♥ šikulka, ♥♥♥♥♥♥ moja  ♥♥♥♥♥♥ MILUJEM ŤA VEĽMI!!!  ♥♥♥♥♥♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.